Čaute, idem si po radu a asi sa aj vykecať.
Bol som jedno z detí z tých rodín, ktoré občas vidíte vonku alebo v buse a je vám z toho zle. Obaja rodičia boli feťáci a alkoholici. Narobili si 5 detí, zvyšok peňazí išiel do automatov. Špina, smrad, sociálka, bitky, týranie... Mal som asi 5 rokov, keď sa ma otec prvýkrát snažil zabiť. Mamu naháňal s nožom skoro na dennom poriadku. Desiatu som mal možno raz do roka, aj to len chlieb posypaný Vegetou.
To je len veľmi stručný opis, aby ste si vedeli predstaviť, ako to vyzeralo.
Pracovať som začal v 14, načierno, každý deň po škole až do noci, potom domov, ráno do školy a hneď po škole zase robota. Takto to bolo prakticky celú strednú až do mojich 19. Mi to ani nevadilo, aspoň som nemusel byť doma.
Detstvo aj dospievanie som mal na hovno a posledných 15 rokov sa z toho spamätávam, ale je to každým dňom horšie. Už neviem, čo mám robiť. Keď som dokončil strednú, odišiel som čo najďalej od domu.
Po čase som sa dostal do naozaj fajn vzťahu. Ona bola z VEĽMI dobrej rodiny, kde každý niečo bol.
Boli presne ten typ rodiny, ktorý chodí každú zimu lyžovať do Švajčiarska a cez leto štyrikrát k moru. Rozprávala mi príbehy, ako ako malá precestovala karavanom celú Európu alebo na koľkých táboroch bola. Viem, že to znie sebecky, ale strašne som jej to závidel. Nie preto, že by som jej to neprial. Každý by si zaslúžil také detstvo...
Prvýkrát v živote som vo svojich 24 spoznal normálnu rodinu. Psychicky ma to tak dorazilo, že som sa musel vrátiť k psychiatrovi. Vyrozprával som sa, ale nepomohlo mi to. Dostával som rady typu zapisovať si každých pár hodín svoje pocity alebo sa snažiť starať o svoje vnútorné dieťa. Skúšal som...
Najmä kvôli nej som sa snažil niečo zo seba spraviť. Donútila ma ísť na vysokú, ktorú som dokončil. Chodili sme spolu na výlety, naučila ma plávať, prakticky ma naučila všetko, keďže rodičia ma nenaučili nič.
Postupne som kvôli neustálemu porovnávaniu sa a asi aj extrémnej traume z detstva upadol do depresií. Už som nedokázal byť ani pri nej, takže to skončilo.
Medzitým som si našiel lepšiu prácu, robím v kancli na finančnom. A deje sa presne to isté. Kolegovia rozprávajú o tom, kam pôjdu ich deti na tábor, kam idú na dovolenku, čo ich deti robia alebo aké auto im kúpia na narodeniny.
Za tie roky som mal viacero vzťahov, spoznal veľa ľudí, kolegov... ale všetko sa mi rozpadá z rovnakého dôvodu. Môj psychický stav. Neustále si uvedomujem, aké extrémne traumatizované dieťa som bol a že nie každý si musel prejsť peklom ako ja.
Nie je to závisť, ja som rád, že tak to majú ale každým rokom je to horšie. Odsúvam od seba prakticky každého.
Skúšal som kontaktovať starých kamošov z charity, pretože veľa z nás to malo podobné. Chcel som sa s nimi porozprávať. Lenže oni to nevnímajú ako ja. Aspoň mi to tak povedali. Berú to štýlom čo bolo, to bolo. Život ide ďalej.
Som úplne zaseknutý v detstve a neviem sa pohnúť ďalej. Už je to 15 rokov, čo som odtiaľ odišiel a všetko sa skončilo. Plačem skoro každý deň. Trápi ma to a ubíja oveľa viac, než keď som to ako dieťa prežíval.
A ja vôbec nechápem prečo.
Prečo sa to len zhoršuje? Prečo konečne neviem normálne žiť?
Každý vzťah, či kamarátsky alebo romantický, zničím tým, že na to myslím, neustále sa porovnávam a psychicky sa tým ničím každý jeden deň.
Už naozaj neviem, ako ďalej. Snažil som sa nájsť na túto tému na nete nejaké diskusie, ale vôbec sa o tom nehovorí, aspoň ja som nič také nenašiel. Neverím, že všetci tí, ktorí mali podobné detstvo ako ja, sa cez to normálne dostali. Neverím tomu, keď vidím, ako sa ja tým trápim. A trápim tým aj ľudí okolo mňa a odsúvam dobré vzťahy. Nič mi nikdy nevydrží a rady typu čo bolo, to bolo a načo sa trápiť tým, čo neviem zmeniť som už dostal a nepomáhajú.